DeletedUser6980
Guest
Tmavá obloha sa pomaly menila na svetlú a svit hviezd strácal silu. Wendel sedel pred svojou chatrčou, sledoval ako sa na špici Kozieho vrchu objavila zlatá čiapočka, ktorá sa lenivo spúšťala dolu do údolia. Svitalo a závan teplého vzduchu predpovedal horúci letný deň. Hoci bolo veľmi skoro, v mestečku Endor už bol čulý ruch, nebol to však obvyklý pracovný deň, nebolo počuť údery kamenárov, či cvendžiace zvuky kladív dopadajúcich na nákovu. Nie, mesto žilo niečím úplne iným.
„Opäť tu máme Oslavy života, na tieto dni sa vždy teším, sú výnimočné,“ povedal Wendel svojmu mladému spoločníkovi.
„Hej, počul som, že tohto roku príde samotná kráľovná“ odpovedal Paraven.
„Nie preto, Tvorca nám dá svoje požehnanie.“
„Iste, to je super“, zamrmlal Paraven, ale bol myšlienkami trochu inde. Nie že by s Wendelom zásadne nesúhlasil, ale pár nasledujúcich voľných týždňov, kým nepríde žatva a znovu sa rozbehne pracovný kolotoč, si plánoval hlavne užiť. Nezaujímalo divadlo rozprávajúce históriu, festivaly, kúpanie v jazere, či hry spoločenstiev v lesoch. Nevedel sa dočkať turnaja beskemu, ktorý sa hrá len raz v roku. Už sa videl na lúke s priateľmi , ako sa šprintujúc snažia dostať guľatý kožený mech za chrbty protihráčov. Naozaj, tento rok bude výnimočný. Nezahrajú si len proti návštevníkom zo spriateleného mesta z Winyandoru, ale aj proti orkom. Títo robustný strach naháňajúci obyvatelia mokradí, ktorí sa len nedávno prisťahovali do susedstva, budú viac než zdatní súperi.
Námestie bolo plné, okrem Elfov ste mohli zazrieť ľudí, čo prišli z neďalekých miest, orkovia sa prehliadnuť nedali a našlo sa aj zopár trpaslíkov, ktorý sa tu rozhodli usadiť natrvalo. Nad námestie sa za hlasného bzukotu zniesli štyri obrie včely a opatrne pristáli s nosidlami v tvare ružového kvetu. Z neho vystúpila kráľovná v zelených, akoby z listov utkaných šatách, pristúpila k stromu uprostred námestia a vyliala naň vodu posvätného jazera z prastarých lesov Elvenaru. Strom po chvíli rozkvitol a začal do okolia šíriť teplú zlatú žiaru a s ňou sa šírili radosť a smiech. Wendel bol doma, zažil to už veľakrát, nemusel to vidieť, ale cítil to všade okolo seba, cítil to v srdci. Tvorca všetkého bol s nimi.
„Opäť tu máme Oslavy života, na tieto dni sa vždy teším, sú výnimočné,“ povedal Wendel svojmu mladému spoločníkovi.
„Hej, počul som, že tohto roku príde samotná kráľovná“ odpovedal Paraven.
„Nie preto, Tvorca nám dá svoje požehnanie.“
„Iste, to je super“, zamrmlal Paraven, ale bol myšlienkami trochu inde. Nie že by s Wendelom zásadne nesúhlasil, ale pár nasledujúcich voľných týždňov, kým nepríde žatva a znovu sa rozbehne pracovný kolotoč, si plánoval hlavne užiť. Nezaujímalo divadlo rozprávajúce históriu, festivaly, kúpanie v jazere, či hry spoločenstiev v lesoch. Nevedel sa dočkať turnaja beskemu, ktorý sa hrá len raz v roku. Už sa videl na lúke s priateľmi , ako sa šprintujúc snažia dostať guľatý kožený mech za chrbty protihráčov. Naozaj, tento rok bude výnimočný. Nezahrajú si len proti návštevníkom zo spriateleného mesta z Winyandoru, ale aj proti orkom. Títo robustný strach naháňajúci obyvatelia mokradí, ktorí sa len nedávno prisťahovali do susedstva, budú viac než zdatní súperi.
Námestie bolo plné, okrem Elfov ste mohli zazrieť ľudí, čo prišli z neďalekých miest, orkovia sa prehliadnuť nedali a našlo sa aj zopár trpaslíkov, ktorý sa tu rozhodli usadiť natrvalo. Nad námestie sa za hlasného bzukotu zniesli štyri obrie včely a opatrne pristáli s nosidlami v tvare ružového kvetu. Z neho vystúpila kráľovná v zelených, akoby z listov utkaných šatách, pristúpila k stromu uprostred námestia a vyliala naň vodu posvätného jazera z prastarých lesov Elvenaru. Strom po chvíli rozkvitol a začal do okolia šíriť teplú zlatú žiaru a s ňou sa šírili radosť a smiech. Wendel bol doma, zažil to už veľakrát, nemusel to vidieť, ale cítil to všade okolo seba, cítil to v srdci. Tvorca všetkého bol s nimi.