DeletedUser112
Guest
Na počiatku bolo svetlo. Z jeho žiary vzišla hmota a naše telá. Za zvuku jeho lúčov, dopadajúcich na štíhle listy tráv a stromov, vznikol náš jazyk. A tak sa zrodil prvý quessir, elf, a s ním aj zvyšok našej rasy.
Bol som prvý. Slnko ma šteklilo na tvári a mysľou mi prelietali slová a vedomosti, vône a pachy. Uši mi hladila tráva a jej šuchotavé rozhovory s prastarými dubmi. Kde to som? Ako som sa sem dostal? Vstal som a zmätene sa rozhliadal. Všetky tie...veci okolo mňa boli nové! Nikdy som ich nevidel a predsa som ich vedel pomenovať. Bolo to ako dýchanie, úplne prirodzené a automatické. Tamto bol jeleň, modrá diaľava nad mojou hlavou nebo s oblakmi, pod nohami som mal zem a to sivé ušaté, čo sa mihlo trávou, bola myšia rodinka.
Elvenar! Elvenar! zahučalo vo mne odrazu. Vyľakane som sa mykol a obzeral po lúke. Na samom okraji lesa stál obrovský dub. Zvedavo som k nemu pribehol a dotkol sa ho. Akosi som vedel, že je to správne.
Elvenar! riekol hlas opäť a celý strom zašumel náhlym poryvom vetra.
"El...el -ve - n...nar..." zopakoval som nešikovne. Strom opäť zašuchotal lístím.
"Ty si Elvenar?" opýtal som sa ho.
Dub zaprašťal a odrazu vetrom zaznel celý svet. Krik lesa mi doľahol do uší ako mocná vlna a ja som preľaknuto skríkol a chytil sa za hlavu. To oni boli Elvenar! Celý svet bol Elvenar!
Si náš! Ty a tí po tebe, tvoj ľud. Zo svetla stvorený... ži s nami a stráž nás! spieval les a jeho nadpozemská melódia mi zaplavovala telo radosťou a silou.
Všetko, čo potrebuješ ti dáme!
A tak začali vznikať Dubiny. Les ma učil, ako si mám vyspievať dom a s úžasom som pozoroval na lesnú mágiu, ktorá splietala konáre stromov dokopy a vytvárala mi tak domov. Veľký dub do mňa vlieval stále nové a nové poznatky. Spieval som, formoval, pretváral. A svetlo mi prinieslo na svojich lúčoch raz ženu, raz muža a my sme postupne začali zapĺňať lúku. Spolu sme si vyspievali dielne a ďalšie obytné budovy. Stromy sa otriasali a obdarovávali nás drevom, z ktorého sme sa naučili vytvárať dosky. Naučili nás zariekavať lesných duchov, vďaka ktorým sa na nás usmievalo slnko.
Naše poslanie ochrancov lesa sa začalo napĺňať, len čo v nás vznikla potreba vyspievať kasárne a zbrojnice. Tiene boli plné zlých síl, ktoré zaplavovali lesy a ničili tak Elvenar. My sme ho mali chrániť. Snko zapadlo, deň sa skončil. Strom zaševelil: je to dobré. A tak sa začala éra elfov v Dubinách.
Hovorí sa, že v Elvenare je takých ako sme my viac. Elvenar je veľký a plný tajov. Jeho sparné tiene určite skrývajú viac obyvateľov, ale ja som sa zatiaľ s nikým okrem nás, z Dubín, nestretol. No, kto vie, čo prinesie zajtrajší deň?
Bol som prvý. Slnko ma šteklilo na tvári a mysľou mi prelietali slová a vedomosti, vône a pachy. Uši mi hladila tráva a jej šuchotavé rozhovory s prastarými dubmi. Kde to som? Ako som sa sem dostal? Vstal som a zmätene sa rozhliadal. Všetky tie...veci okolo mňa boli nové! Nikdy som ich nevidel a predsa som ich vedel pomenovať. Bolo to ako dýchanie, úplne prirodzené a automatické. Tamto bol jeleň, modrá diaľava nad mojou hlavou nebo s oblakmi, pod nohami som mal zem a to sivé ušaté, čo sa mihlo trávou, bola myšia rodinka.
Elvenar! Elvenar! zahučalo vo mne odrazu. Vyľakane som sa mykol a obzeral po lúke. Na samom okraji lesa stál obrovský dub. Zvedavo som k nemu pribehol a dotkol sa ho. Akosi som vedel, že je to správne.
Elvenar! riekol hlas opäť a celý strom zašumel náhlym poryvom vetra.
"El...el -ve - n...nar..." zopakoval som nešikovne. Strom opäť zašuchotal lístím.
"Ty si Elvenar?" opýtal som sa ho.
Dub zaprašťal a odrazu vetrom zaznel celý svet. Krik lesa mi doľahol do uší ako mocná vlna a ja som preľaknuto skríkol a chytil sa za hlavu. To oni boli Elvenar! Celý svet bol Elvenar!
Si náš! Ty a tí po tebe, tvoj ľud. Zo svetla stvorený... ži s nami a stráž nás! spieval les a jeho nadpozemská melódia mi zaplavovala telo radosťou a silou.
Všetko, čo potrebuješ ti dáme!
A tak začali vznikať Dubiny. Les ma učil, ako si mám vyspievať dom a s úžasom som pozoroval na lesnú mágiu, ktorá splietala konáre stromov dokopy a vytvárala mi tak domov. Veľký dub do mňa vlieval stále nové a nové poznatky. Spieval som, formoval, pretváral. A svetlo mi prinieslo na svojich lúčoch raz ženu, raz muža a my sme postupne začali zapĺňať lúku. Spolu sme si vyspievali dielne a ďalšie obytné budovy. Stromy sa otriasali a obdarovávali nás drevom, z ktorého sme sa naučili vytvárať dosky. Naučili nás zariekavať lesných duchov, vďaka ktorým sa na nás usmievalo slnko.
Naše poslanie ochrancov lesa sa začalo napĺňať, len čo v nás vznikla potreba vyspievať kasárne a zbrojnice. Tiene boli plné zlých síl, ktoré zaplavovali lesy a ničili tak Elvenar. My sme ho mali chrániť. Snko zapadlo, deň sa skončil. Strom zaševelil: je to dobré. A tak sa začala éra elfov v Dubinách.
Hovorí sa, že v Elvenare je takých ako sme my viac. Elvenar je veľký a plný tajov. Jeho sparné tiene určite skrývajú viac obyvateľov, ale ja som sa zatiaľ s nikým okrem nás, z Dubín, nestretol. No, kto vie, čo prinesie zajtrajší deň?